streda, 22. novembra 2017

RECENZIA: Michaela Ella Hajduková - Dorianova kliatba

Autor: Michaela Ella Hajduková
Názov: Dorianova kliatba
Vydavateľstvo: Motýľ
Počet strán: 248
Rok vydania: 2017
Hodnotenie na Goodreads: 4.67
Hodnotenie: 4/5 

Dorian Wayne má všetko, čo by mal mať džentlmen v 19. storočí. Rád sa obklopuje umením, krásnymi ženami a plne si vychutnáva život. Cestu mu skríži Violette Reynardová, ktorej obrazy a talent mu úplne zatienia úsudok. Spoločné city mladá maliarka spojí obrazom, o ktorom ešte netušia ako ovplyvní ich osudy. O mnoho rokov neskôr žije v Londýne mladá, no osudom poznačená návrhárka Annabelle Evansová. Telefonát od známeho a mocného muža jej úplne zmení život, a to nielen súkromný, ale aj pracovný. Tieto dve ženy, ktoré na prvý pohľad nemajú nič spoločné, spojí osud tak akoby to ani jedna nečakala. Zahojí čas rany oboch alebo to bude úplne inak?

Mladá slovenská spisovateľka Michaela Ella Hajduková pripravila pre svojich čitateľov nový román. Už tradične rozšírila známu tému a tentokrát vychádzala z klasického románu Oscara Wilda Portrét Doriana Graya. V predchádzajúcich knihách sa napríklad venovala druhej svetovej vojne či Ľudovítovi Štúrovi. Hneď na úvod musím povedať, že autorka je výborná v striedaní časových rovín, príbeh sa totiž odohráva v 19. storočí a v súčasnosti. Čitateľ má možnosť spoznať viktoriánske prostredie, ale aj súčasný Londýn, ktoré sú opísané veľmi realisticky. Obe roviny sú výborne vyrozprávané a my si môžeme reálne predstaviť ako príbeh gradoval. Kniha je totiž veľmi dobre postupuje a dej skvelo odsýpa. Avšak podľa môjho názoru posledných približne 50 strán trošku zaostáva za zvyškom knihy. Avšak aj keď nepoznám až tak problematiku Wildovej knihy, myslím že autorka ju skvelo vystihla. Koniec môže čitateľa trošku zaskočiť či šokovať. Žiadna scéna románu nebola zbytočná, všetko bolo na mieste a Hajduková svoju prácu zvládla na výbornú

Keď sa presunieme k postavám, tie sa autorke veľmi podarili. Hlavného mužského hrdinu Doriana Wayne môžeme spoznávať v dvoch časových rovinách. Čiže za pochodu si môžeme všímať vývoj jeho postavy. Jeho staršie ja je sebavedomé (no nie prehnane) a občas trochu arogantné. Nebolo to až tak zrejmé, keďže ukazoval aj iné stránky. Páčil sa mi jeho vzťah k Violette, ktorá z neho robila lepšieho človeka. V druhej časovej rovine bol viac emancipovaný a tvrdší, musím priznať že sa mi vtedy páčil viac. Práve k Violette som si vzťah nevytvorila, aj keď ma zaujalo jej umenie. Viac sa mi páčila Belle, ktorá prezentovala umenie, bola silná a nezávislá. Autorka každú postavu výborne vykreslila a skvelo vystihla. Zaujali ma ich osudy a smer, ktorým sa vyvíjali.

Dorianova kliatba je veľmi dobre zvládnutá súčasná kniha, ktorá má čím zaujať. Či už sú to výborné postavy alebo striedanie časových rovín. Myslím, že autorka rozhodne svojich fanúšikov románom nesklame, keďže si stále udržiava výborné tempo príbehov Za mňa to je príjemné spestrenie slovenskej literatúry, lebo knihu som si naozaj užila. Nebola úplne stopercentná, no väčšina knihy bola pútavá, perfektne vyrozprávaná, aj keď záver bol trošku slabší. Pre nenáročného čitateľa to bude úžasná jazda. Mňa zaujala dávka nadprirodzena a tajomnosti, ktoré príbeh dopĺňaju. Zároveň sa tam stretneme s témou kliatby, ktorá je skvelo pretavená do príbehu. Preto môžem Hajdukovej knihu vrelo odporučiť rovnako ako jej predchádzajúce diela.
Za knižku veľmi pekne ďakujem autorke. 

nedeľa, 8. októbra 2017

RECENZIA: Miroslava Varáčková - Drž ma, keď padám

Autor: Miroslava Varáčková
Názov: Drž ma, keď padám
Vydavateľstvo: Slovart
Počet strán: 200
Rok vydania: 2017
Hodnotenie na Goodreads: 5/5
Hodnotenie: 5/5

Kaťa chodí na strednú a jediné po čom túži je trocha voľnosti. Predsa len v jej veku je to pochopiteľné. No niečo také zostáva len v jej snoch. Jej otec je despota a alkoholik, preto okrem starostlivosti o sestru Zuzku a brata Ondreja je rada, že nájde drobné na základné životné potreby. Pre svojho otca sú súrodenci len príťažou a preto sa po smrti matky potĺkajú životom sami. Nikto ani len netuší, čo sa u nich doma deje, keďže nechcú skončiť v decáku. Kaťa sa spolu s bratom Ondrom snaží dať čo najviac najmladšej Zuzke, no to ich stojí veľa a tak prichádzajú o vlastné súkromie. Kaťa však narazí na chalana, ktorý jej nedá spávať, no to len zhoršuje situáciu doma. Ak chcú nájsť pokoj, musia vypovedať pravdu. No za tú sa obvykle najviac pyká.

Mirka Varáčková vo svojej najnovšej knihe podala reálnu výpoveď súčasného sveta. Poukazuje na to, že nám stačí akási pokrivená realita a pred skutočnosťou zatvárame oči. Autorka vo svojich románoch pravidelne čerpá z tém, ktoré nútia ľudí myslieť. Ani v trinástom románe nestráca kreativitu a opäť prináša výborne spracovanú knihu. V nej sa zamerala na alkoholizmus a domáce násilie, okrem toho zapichla aj do skrývania problémov a klamstiev. Aj takáto náročná téma autorku nezastavila a jej sa ju podarilo výborne spracovať. Číta sa to veľmi dobre a čitateľ má možnosť sa zamyslieť, či sa v dnešnej spoločnosti musia diať takého veci. Celý príbeh je totiž veľmi uveriteľný a vlastne sa môže diať niekde v našom okolí.

Počkala som, kým sa nm stretnú pohľady, v nádeji, že v tom jeho zbadám náznak strachu. Skrytého, ktorý nechce pred nikým, dokonca ani predo mnou ukázať, lebo sa zaň hanbí, lebo ho považuje za znak slabosti a zlyhania. Ale nie. Nebol tam. Žiadny strach.  Žiadne obavy. Iba tvrdosť, hnev a túžba žiť normálnym životom.

Celý príbeh predstavuje Katarínu a jej rodinu. Dostávame sa pohnutého sveta, kde matka zomrela a otec je despotický alkoholik. Starší súrodenci sa snažia spraviť túto realitu ľahšiu pre najmladšiu Zuzanu. Obaja sú veľmi obetaví, no zároveň chránia jeden druhého. Katka hľadá útočisko a nájde ho v susedovi Marekovi. O svojich problémoch rozpráva len čiastočne, viac sa dozvedáme z jej zážitkov a myšlienok. Čitateľ má tak možnosť spoznať hrdinku, ktorá sa snaží byť čo najsilnejšou, no v jej mysli vidíme aké je to naozaj a čo všetko ju to stojí. Autorka sa v tomto smere výborne predstavila a kniha tým dostala iný rozmer. Výborne tiež vykreslila jej brata, ktorý sám seba stav do pozície hlavy rodiny a často je to práve on, kto sa obetoval. Zaujímavou postavou bol otec, ktorý predstavuje typického antihrdinu. Príbeh teda môžeme brať aký klasický "boj" dobra so zlom postavený na príklade obyčajnej rodiny. Postavy boli výborne napísané, so skvelými charakterovými črtami a silnými vypätými príbehmi. 

Dvestostranový príbeh Mirky Varáčkovej ponúka aktuálny reálny príbeh, ktorý je pútavý od prvého slova. Zamerala sa totiž na témy, o ktorých by sa malo hovoriť. Mirka do svojich kníh vkladá niečo, čo ma vždy donúti zahĺbiť sa do príbehu, z ktorého kúzla sa neviem vymaniť až kým sa nedostanem k poslednej vete. Drž ma, keď padám je výborne napísaný počin autorky, ktorý ponúka čitateľovi si urobiť vlastný názor a nájsť v ňom niečo svoje. Mňa dostalo a myslím, že autorka to zvládla na výbornú. Ak si myslíte, že to nie je kniha pre vás, rozhodne ju vyskúšajte, lebo naozaj neoľutujete. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart

štvrtok, 14. septembra 2017

Knižné prírastky - AUGUST 2017

Neviem ako u vás, no u mňa je leto viac-menej pracovnou záležitosťou. Tento rok (resp. august) som ho strávila v dvoch prácach, keďže na zadku jednoducho neobsedím. Okrem toho som sa stretla s Ľubošom a Domčom, ktorí vám určite nie sú neznámi. Aj vďaka nim tu mám slušnú kôpku prírastkov, ktoré by som vám rada predstavila. :)

V auguste som si rozšírila moju zbierku reportáží. Najprv som objednala Planétu Kaukaz od výborného Wojciecha Góreckého, ktorú mi nakoniec venovala mamina. Ja som si kúpila Šachinšach od môjho obľúbeného Ryszarda Kapuścińkého. Koncom mesiaca mi tiež pribudla jeho ďalšia kniha a to Impérium, ktorú mi zaslalo vydavateľstvo Absynt, za čo im veľmi pekne ďakujem. Spomínaný Šachinšach som si kúpila v Banskej Bystrici, keď som sa stretla s Ľubošom, ktorý mi priniesol dve knižky, o ktorého som ho poprosila aby mi ich kúpil v Levných knihách. Sú to Bílá vrána od Andrzeja Stasiuka a Řekni vlkům, že jsem doma od Carol Rifka Bruntovej. Keď sme sa stretli s Domčom, dotiahla som ho do nového kníhkupectva u nás v Martine. Tam som objavila dve knihy z vydavateľstva Matice slovenskej po 50 centov, ktoré ma celkom zaujali. Sú to Milovanie so sfingami, poézia od Ilju Čičváka, a Biele deti na úteku od Ladislava Hrubého. Posledným prírastkom je Ruština - konverzácia, keďže som sa začala pomaličky učiť rusky a chcela by som sa priučiť základným frázam, s ktorými by mi mohla pomôcť práve táto publikácia. 


To sú moje augustové prírastky, čo pribudlo vám?

streda, 6. septembra 2017

RECENZIA: Ryszard Kapuściński - Impérium


Autor: Ryszard Kapuściński
Originálny názov: Imperium
Vydavateľstvo: Absynt
Počet strán: 328
Rok vydania: 206
Edícia: Prekliati reportéri
Hodnotenie na Goodreads: 4.33
Hodnotenie: 5/5

V roku 1922 vznikol Sovietsky zväz, vďaka ktorému sa spojili štyri sovietske republiky. Po jeho rozpade vznikla samostatná Ruská federácia a ďalšie štáty. Impérium hovorí o týchto štátoch, ktoré sa dostali pod ruskú nadvládu. Kapuściński v troch častiach knihy rozoberá a spomína na prvé stretnutia s Ruskom, svoje potulky po sovietskych štátoch či posledné úvahy na túto tému. Zameral sa na politiku, kultúru, zmenu, no taktiež ľudí. Pravdivo vypovedá o skutočných udalostiach veľmi jednoducho a otvorene, zároveň však berie dych čitateľovi neuveriteľnou reálnosťou, ba priam až genialitou.

Ryszard Kapuściński je s najväčšou pravdepodobnosťou najznámejší poľský reportér, ktorého knihy vyšli v prekladoch po celom svete. V slovenčine vyšli tri - Šachinšach, Impérium a Eben, ten dokonca dvakrát. V prvej spomenutej sa zameral na Teherán, v poslednej na Afriku. Obe tieto knihy otvárajú oči, majú v sebe úžasné myšlienky a predstavujú čitateľom časť sveta, ktorú nepoznáme až tak dobre. Impérium je v tomto trochu iné, keďže rozoberá tému, ktorá je aspoň trochu známa každému. Zameriava sa na Sovietsky zväz, Rusko a post-sovietsky svet. Kniha je rozdelená na tri časti. V prvej sa autor zameral na spomienky z ranného detstva - vojnové obdobie, rodné mesto, prvé stretnutie s Impériom. Výborne spracoval svoje detské spomienky, ktoré čitateľa prinútia zahĺbiť sa ďalej do čítania. Autor tieto zážitky zachytil detským okom, no spracoval ako dospelý a tiež pridal pohľad na vec. Táto časť knihy je veľmi silná, reálna a núti čitateľa zamyslieť sa nad tým, čo príde ďalej.

Ale veľkosť Ruska vzbudzovala nenávisť jeho nepriateľov. Nepriatelia Ruska oddávna pripravovali jeho skazu, usilovali o jeho záhubu!

Najobsiahlejšou časťou tejto knihy sú autorove potulky po Impériu. Nebol tam len raz, táto časť zaznamenáva dlhšiu dobu a taktiež pojednáva o zmenách, ktoré sa diali. Pre mňa to bola asi najlepšia časť, obracala som stránku po stránke, jednoducho som potrebovala viac. Slovanský svet ma fascinuje a k tomu práve patrí aj totalitné 20. storočie. Autor spomína aj skoršie dejiny ako jeho narodenie, čiže vznik Zväzu socialistických republík. Zároveň rozobral jeho jednotlivé časti. Napríklad Ukrajina, kde spomenul Doneck, Donbas samotný, jazykové pomery, politické zmeny, ľudí. Ďalšou témou je Moskva, to akým symbolom sa stala, ako autor spomína je akousi mekkou tohto obrovského štátu. Kapuściński sa v tejto časti často zaoberá aj národnosťami, keďže v zväze nebývali len Rusi, ale aj Ukrajinci, Bielorusi, Uzbeci a mnoho ďalších národov, ktoré boli často ovplyvnené rusifikáciou. Autor v tejto časti priam magicky opísal nielen tieto témy, ale mnohé ďalšie. Je to časť, ktorá je nasiaknutá informáciami a čitateľov veľa naučí.

"Bez Ukrajiny," písal už v tridsiatych rokoch poľský historik J. Wasowicz, "Moskva zostane zatlačená do severných lesov."

Posledná časť pojednáva o autorových úvahách a myšlienkach. Zaznamenáva politické zmeny, ktoré nastali v začiatkom deväťdesiatych rokov. Autor už nezachytil ďalšie udalosti, no akosi skôr naznačil svoje nádeje o budúcnosti. Keď si túto reportáž zhrnieme je veľmi chytľavá, reálna, stále aktuálna a nesmierne poučná. Určite to patrí medzi čítanie, ktoré by si mal prečítať každý. Pre mňa to je rozhodne zatiaľ najlepšia kniha tohto roka, lebo aj keď som mala vysoké očakávanie, autor ich dokázal stále predčiť. Myslím, že sa k nej vrátim nie len raz, ale hneď niekoľkokrát. Úžasne spracoval tému, ktorá je aktuálna už niekoľko desaťročí a stále neustáva. Taktiež nezobrazuje Rusko len ako toho zlého veľkého brata, ale naopak veľmi reálne. Avšak každý si musí spraviť vlastný názor a i k tomu môže dopomôcť táto kniha. Pre mňa niečo neuveriteľne dobré, skvelo a unikátne napísané, čo by nemalo uniknúť žiadnemu milovníkovi literatúry.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Absynt

piatok, 1. septembra 2017

RECENZIA: Jennifer Niven - Vesmír na pleciach


Autor: Jennifer Niven
Originálny názov: Holding up the universe
Vydavateľstvo: YOLi
Počet strán: 392
Rok vydania: 2017
Hodnotenie na Goodreads: 3.93
Hodnotenie: 1/5

Pred pár rokmi svietilo meno Libby Stroutová z každej televízie. Keď ju museli vyniesť z vlastného domu, vyhlásili ju za najtučnejšiu tínedžerku sveta. Na nejaký čas sa vyparila, no keď sa jej podarilo trochu schudnúť, rozhodla sa vrátiť do školy. Má za sebou obdobie, kedy prišla o veľa - o matku i pevnú pôdu pod nohami. V škole stretáva staré známe tváre. Jedným z nich jej spolužiakov je aj Jack Masselin. Poznajú ho všetci, patrí medzi najpopulárnejších ľudí celej školy, no nik nepozná jeho tajomstvo. Nevedia, že trpí zvláštnou chorobou a to, že nerozozná ľudské tváre. Spočiatku si z Libby robí srandu, no ona sa nenechá odbiť a vráti mu to. Najprv si nevedia prísť na meno, no rodí sa medzi nimi zvláštne priateľstvo. Obdivujú jeden druhého a dostávajú sa čoraz bližšie. Až tak, že sa im svet obráti naruby... 

Jennifer Niven je americká autorka, ktorej kniha Všetky skvelé miesta spravila v young adult celkom rozruch. Ja som sa k nej nikdy nedostala, aj keď ju mám na polici pomerne dlho. Jednoducho prestala byť zaujímavá. Vesmír na pleciach ma nejakým spôsobom zaujal, no s knihou som mala dosť veľké problémy. Takmer vôbec mi nesadla a celkovo mi zápletka prišla veľmi plochá, nezaujímavá a otrepaná. Iné dievča, v tomto prípade tučné, stretne chlapca, ktorý ju najprv nemá rád a potom ju zrazu rád má. Jednoducho mi celá táto kniha prišla ako plná paradoxov a nedávala mi zmysel. Celý príbeh bol veľmi nudný, nezaujímavý a nevedela som v ňom nájsť nič dobré. Myslím, že je to kniha určená primárne pre tínedžerov a starším čitateľom nemá čo ponúknuť. 

"Ten zvuk, čo si práve počula, bolo moje umierajúce srdce."

Libby Stroutová je hrdinka, ktorá bola napísaná tak, aby pôsobila hrdo a nezávisle. Autorka ju chcela predstaviť tak, aby aj po ťažkých časoch našla miesto na svete a išla si za svojimi cieľmi. Avšak nevedela som si k nej nájsť cestu, jej príbeh mi vôbec nebol blízky a viac menej som len obracala stránku za stránkou. Rovnako to bolo aj Jackom, ktorého som vnímala veľmi povrchne. Spočiatku ma vytočil a vôbec si to u mňa nevyžehlil. Prišiel mi ako dosť slabý hlavný hrdina, aj keď podľa anotácie vyzerá zaujímavo. Postavy ma sklamali na plnej čiare, lebo pôvodne vyzerali veľmi dobre. Prišli mi detinské, no hlave si myslím, že autorka ich stvorila až veľmi nerealistických. Chcela aby boli čo najviac iní, no mne to prišlo prehnané. 

Vesmír na pleciach je kniha, ktorá ma absolútne nezaujala a neviem na nej nájsť nič dobré. Odporučila by som ju násťročným, lebo tí by sa v nej mohli nájsť. Podľa mňa neskrýva nič hlbšie a autorka ma dosť sklamala. Ak by som to zhrnula, podľa môjho názoru je to kniha, ktorá nemá hlbší zmysel a celkovo nepojednáva o ničom dôležitom. Čítanie bolo dosť nudné a nepáčil sa mi ani autorkin štýl. Možno keby autorka lepšie spracovala dej a inak predstavila postavy, bolo by to lepšie, no pre mňa to je kniha, ktorá mi jednoducho nesadla. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Ikar

streda, 16. augusta 2017

RECENZIA: Andrzej Stasiuk - Východ


Autor: Andrzej Stasiuk
Originálny názov: Wschód
Vydavateľstvo: Slovart
Počet strán: 216
Rok vydania: 2017
Edícia: MM
Hodnotenie na Goodreads: 3.73
Hodnotenie: 4/5

Magický východ. Tak nejak nás všetkých ovplyvňuje, priamo či už nepriamo. Či už práve každého z nás, ale poľského spisovateľa a vydavateľa Andrzeja Stasiuka, určite. Keď mal možno pocestovať do Paríža alebo Kišiňova, vybral si moldavskú metropolu. No neskončil len tam, putoval ďalej, na Sibír, periférie Ruska až do Číny. V knihe Východ prezentuje svoje postrehy, myšlienky a zápisky. Nezobrazuje len zážitky z ciest, ale tiež sa vracia do detstva, spomína na politické zmeny a tak ďalej. Taktiež vychádza z vojnových zážitkov svojich prarodičov. Predstavuje jeho sebareflexie, kde prezentuje svoje názory na svet a vychádza práve zo svojich východných skúseností. 

Poľská literatúra je v tej svetovej už známym pojmom. Štyria laureáti Nobelovej ceny za literatúru, svetovo známa reportážna literatúra a mnohí ďalší autori. Mojim obľúbeným je práve Andrzej Stasiuk, ktorého knihy sú prekladané do mnohých svetových jazykov. Čítala som Taksim a Haličské poviedky, ktoré sa mi veľmi páčili. Rovnako to je aj s Východom, lebo to bola výborná kniha, hoci Taksim zostáva mojou najobľúbenejšou. Jeho novinka je však trochu iná ako diela predchádzajúce. Predstavuje východný svet, ktorý ovplyvnil politikou Slovensko, ale i Poľsko. Autor tu spomína vážne témy, no často aj situáciu nadľahčuje. Stasiuk je majster slova a štylistiky. Jeho knihy často čerpajú z primárnych tém, no sú majstrovsky zvládnuté.

Pre nich to bol Východ - a Východ si jednoducho zaslúžil to, čo dostával. 

Autor čitateľa berie na cesty a umožňuje mu lepšie spoznať jeho vlastné myšlienkové pochody či vlastnosti. Seba tituluje pozíciou strážnika, teda akoby sledoval čo deje, spracúva to a posúva ďalej aj v podobe literárnych príbehov. Zaujímavou časťou je, že nečerpá len z histórie nedávnej, ale aj tej dávnejšej. Teda sa vracia do svojho detstva či spomienok jeho príbuzných. Vďaka tomuto prezentuje svoje prvé vlastné výpravy. Opisuje Poľsko a vychádza zo zážitkov, ktoré posúva ďalej. Naráža do politickej situácie, nepriamo spomína cestovný ruch, ale i kultúru. Zameriava sa na nátury ľudí, ktorých stretáva a porovnáva ich. Okrem pozície strážnica preberá aj pozíciu svedka. Teda sleduje či už situáciu poznačenú totalitným režimom, ale tiež ľudské reakcie. Keďže hlavnou témou je každodenný svet, spomína aj obyčajných ľudí. Vo svojich knihách totiž neprezentuje nikoho znamenitého, ale skôr jednoduchého človeka.

Musel som sa presvedčiť, že moja história je fragmentom niečoho väčšieho. 

V knihe Východ je hlavnou ideou čas, a to či už plynie rýchlo alebo pomaly. Vďaka tomuto prvku môžeme vnímať, kde sa autor posúva, kam smeruje a kde vedú jeho cesty. Rozhodne môžeme povedať, že autor zostal verný tradícii svojich kníh, no zároveň sa posunul ďalej. Opäť sa snaží čitateľa zaujať a vtiahnuť na jeho cestu. Zároveň prezentuje výbornú skladbu a lexiku. Východ prezentuje tajomstvá sveta a cestovania. Nie je jednoduché porozumieť autorove myšlienkové pochody, hoci sa ich snaží čo najjednoduchšie vysvetliť. Pre mňa bol Východ fascinujúcim čítaním, no ktoré som sa dlhšie tešila. Autor ma nesklamal a dostala som všetko, čo som chcela. Porovnáva Východ zo Západom, no zároveň sa drží témy ciest a času. Predstavuje výborný príbeh o zmenách, či už politických, ale aj tých ľudských. Berie nás na mnohé časti sveta a núti nás zamýšľať sa nad životom. Rozhodne je to kniha, ktorá si zaslúži pozornosť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart

streda, 9. augusta 2017

REPORTÁŽ #1

Svetlana Alexijevič - Vojna nemá ženskú tvár
Absynt 2015

Svetlana Alexijevič vo svojej knihe rozobrala už známu tému vojny, no zamerala sa na niečo úplne iné. Sú to pohľady žien, ktoré ju zažili na vlastnej koži, či už ako sestričky alebo mnoho iných funkcií, ktoré zastávali. Sú to vlastne spomienky týchto žien, ktoré to nevzdali a bojovali za svoju vlasť a presvedčenie. Autorka spracovala reálne pocity týchto žien, donútila ich spomínať na obdobie kedy nevedeli, či sa ráno zobudia. Celá kniha je vystavaná na naozaj ťažkých spomienkach a útočí na čitateľove city. Nie je to však nič povrchné, vymyslené alebo hlúpe, ale úplne reálne. Táto kniha prvý raz vyšla v 1985, po slovensky päť rokov na to. Absynt vydal kompletnú knihu a keď som ju začala čítať vo vlaku, tie príbehy a zážitky ma pohltili. Určite sa k nej vrátim ešte veľakrát, no už na prvý raz som zostala v nemom úžase, pretože táto kniha otvára oči. Zobrazuje vojnu tak reálnu, že človek naozaj pochopí, že niečomu takému sa musíme vyhýbať.

Ryszard Kapuściński - Eben
Absynt 2016

Za zakladateľa poľskej reportážnej školy je považovaný Ryszard Kapuściński, ktorý je svojimi prácami známy po celom svete. O čom som netušila, ale jeho knihy vyšli v slovenskom preklade už dávnejšie. Ešte pred vydaním v Absynte, Eben vyšiel v 2003 v Kalligrame. Ja som sa k tejto knihe dostala na Univerzitnej noci literatúry, kde z nej čítali úryvok. Ten úryvok sa mi tak vryl pod kožu, že mi stáli všetky chlpy, ešte aj tie oholené. Príhoda s kobrou, ktorá bola čítaná ma donútila kúpiť túto úžasnú knihu. Táto reportáž predstavuje v porovnaní s Alexijevičovou úplne iný svet - Afriku. Pre mňa je to niečo úplne neznáme, poznám čo-to zo školy, no Kapuściński zobrazuje reálne 20. storočie, politické zmeny, ako sa menili hranice a mnoho iného. Vďaka tejto knihe som sa veľa dozvedala, no zároveň som zostala uchvátená ako autor výborne spracoval svoje zážitky a preniesol ich do knihy. Rozumiem prečo je považovaný za kráľa reportáží, keďže tie jeho sú jednoducho geniálne.


Jacek Hugo-Bader - Kolymské denníky
Absynt 2017

Rusko je obrovský štát s ešte väčším vplyvom. Jednou jeho časťou je práve Kolyma, ktorá sa nachádza v severnej časti Sibíri. Jacek Hugo-Bader sa vybral práve tam, putoval po kolymskej ceste a spoznával túto zabudnutú časť sveta. Tento autor je trochu iný ako dvaja predchádzajúci. Nedáva si servítku pred ústa, ale čitateľom predstavuje všetko čo zažil. A zároveň predstavuje ľudí, ktorí sem boli násilne privlečení a nútení pracovať v lágroch, no a nakoniec tu zostali. Často to boli ľudia, ktorí boli nevinní, no nepozdávali sa režimu. Táto kniha ma nútila sa pýtať na gulagy a lágre ľudí z Ruska, no tí o tom takmer nič nevedeli. Vedia, že gulagy boli, no nič viac. Bader nás núti zamýšľať sa, no prezentuje to veľmi dobrým štýlom, ktorého sa neviem nabažiť a chcem viac. Potrebujem vedieť viac o gulagoch, Sibíri aj Kolyme. Preto som neodolala a siahla po Solženicynovi, ktorý je po Baderovi akýmsi povinným čítaním o tejto téme.